Raz to prist asi muselo...

Ahojte,
stala sa mi taka obycajna vec, zalubil som sa do super kamaratky/spoluziacky...

Po dlhsom case som si uvedomil ze k nej nieco citim. Je nadherna, roztomila, laskava, trosku viac citliva, trosku leniva a naivna no ja ju vidim uplne dokonalu. Mam ju rad presne taku aka je.

Co ma vsak trapi je to ze som zrejme prepasol sancu na nieco viac. Az teraz som si uvedomil ake jasne signaly mi davala pred pol rokom. Vsetky tie dlhe pohlady, usmevy, to ako sme si stale pisali, ako mi posielala svoje vysmiae fotky, ako do mna tak zlato rypala, ako ma chytala sa prsty, ako do mna nahodne narazala.. Nechapem ako som mohol byt taky nevsimavy.. Achh. Toto uz prestalo
Uz sa to nedeje, no sme velmi dobri kamarati, pomahame si v skole, piseme si (sice uz nie tak ako predtym, no da sa povedat ze casto), vieme sa pobavit, zdoverit sa tomu druhemu a tak... No mam trosku pocit ze sa mi znazi vyhybat, mozno sa mi to len zda neviem. Nedavno sa mi vsak zdoverila ako sa citi, nema to doma prave najlepsie, a ma pocti akoby na vsetko bola sama(pritom ma vela dobrych kamaratiek) ako chce mat pri sebe niekoho kte jej ukaze ako ju lubi, niekoho kto o nu bude bojovat.

Mam v srdci jasno, no bojim sa. Hlava mi hovori ze ju stratim. Neviem co mam robit, neviem ci je na tom tak ako ja, ci mam bojovat, ak ano ako zabojovat, ptoste zmatok a prebdene noci.
Mam hlavne potrebu vypisat sa.. No rad si precitam vase odpovede.