Ahojte všetci.

Mám 28 rokov a mám pocit, že som si pokazila celý život.
Už vyše 6 rokov trpím silnými depresiami. Beriem pravidelne lieky predpísané psychiatrom, ale nevidím a necítim žiadnu zmenu. Trpím denne návalmi úzkostí. Ked sa pokúšam so svojimi problémami zdôveriť rodine alebo priateľom, počujem len 'Pozbieraj sa!' a 'Bude to lepšie, musíš si veriť!'
Nevidím ako by sa to mohlo zlepšiť. Vidím len samú tmu a prekážky pred sebou a žiadny svetlý bod.

Pracujem ako opatrovateľka v Rakúsku už pomaly 9 rokov a mám toho dosť. Je to ubíjajúca práca, ktorá nikam nevedie. Neznášam ju a žiadny človek, ktorý neznáša opatrovanie by nemal opatrovať. Hľadám si inú robotu na Slovensku.

Prečo si nehľadám robotu v Rakúsku? Študujem právo v Bratislave. Najprv som to začala študovať, lebo som chcela pomôcť ľudom, ale stala sa zo mňa 'večná študentka'. Dvakrát ma vyhodili (moja vina). Tvrdohlavo sa držím vysokej školy, lebo na jednej strane si myslím, že predsa si ľahšie (nie ľahko, ale ľahšie) nájdem robotu s vysokou školou, na druhej strane viem, že ukončená vysoká škola sa nerovná vyššej inteligencii.
Veľmi ťažko mi ide učenie, čo ma robí nešťastnou. Na viac skúšok som sa učila celé mesiace a napokon som ich ledva spravila s upozornením od profesora, aby som 'nabudúce viac pridala.' Klepem sa pred každou skúškou a ak je k tomu ústna, tak nemám šancu. V robote mám málo času sa učiť a doma sa štyria tesníme. Naše mesto nemá knižnicu, kam by som sa mohla zašiť, aby som študovala a do Bratislavy dochádzam len na semináre, kedže bývam 300 km ďalej.

Dalej ma trápi, že si neviem nájsť vzťah. Do tváre by som bola ako-tak pekná, ale som tučná. Nikto by sa na mňa dvakrát nepozrel. vyskúšala som už mnoho diet a mám k tomu zníženú funkciu štítnej žľazy. Nemám sebavedomie. Ťažko sa mi vyrovnáva s myšlienkou, že nikdy nebudem mať možnosť mať partnera, možno aj rodinu a deti. Muži nechcú staré smutné ženy s nadváhou.

Neviem, čo mám robiť, aby som sa pozbierala. Treba NIEČO spraviť, zmeniť, ale neviem, čo a kde začať. Bojím sa neúspechov. Stagnujem na jednom mieste a neviem sa pohnúť.
Už sa pomaly menej stretávam s priateľmi, kedže okrem sťažností im nemám čo ponúknuť.

Už nevládzem a takto sa dalej nedá žiť.

Dakujem za prečítanie.
idikehaine