Mám 3 mladšie sestry. Mama sa o mňa stará, aj keď vôbec si nerozumieme, sme si strašne vzdialené. Možno by mi aj chcela rozumieť ale ako ľudia si naozaj nesedime. Vadí mi veľa veci, či už okolo domácnosti alebo ohľadom jej prístupu k výchove mojich sestier, vždy sú vo všetkom uprednostňovane. A aj keď sa trebárs s mamou rozprávam, vždy ten rozhovor olutujem. Čokoľvek sa jej spýtam, tak úplne z tých odpovedí cítim, že sa o mňa vôbec nezaujíma, aj náš pes ju zaujíma viac ako ja, aj napriek tomu, že som teda vďačná, že sa o mňa stará, že nakupuje, vari, perie atď, vďaka čomu si mám čo obliecť, mám čo zjesť a a som materiálne zabezpečená. Nerozumieme si v podstate od môjho narodenia, už ako bábätko som s ňou mala dosť taký zvláštny vzťah. Dnes sa takmer vôbec nerozprávame, stále s ňou bývam ale vôbec ju trebárs neobjimam, lebo to nedokážem, je mi to proti srsti. Aj napriek tomu, že bez ohľadu na to ako si rozumieme, mám ju rada je to moja mama a mám k nej silné puto, či chcem či nie. So sestrami si veľmi nerozumiem. Ale tiež ich mám rada, nie že by to nejako vadilo, lebo viem že vyrastú a potom už si rozumieť budeme. S mamou si ale rozumieť asi nebudem nikdy, aj keď ju mám rada. Mám 19- pre tu takú vekovú predstavivosť, budúci rok sa sťahujem, čím verím že sa možno niečo vyrieši, keďže budem na intraku a kamaráti budú tym pádom moja ,,2. rodina"