Hľadám dôvod svojho problemu
Dlhodobo mám taký problém, že som naviazaná na učiteľku, neviem či mám problémy v osobnom živote alebo nejaké traumy, prečo som sa nalepila práve na túto osobu??
Mám pocit, že mi ako jediná rozumie, aj napriek tomu že sa veľmi nerozprávame.
Chcem rovnako ako ona učiť, tiež matematiku. Je mi fakt blízka, pekne sa ku mne chová a mám pocit, že tu ako jediná naozaj stojí pri mne na tomto svete. Lenže táto osoba ma robí skôr smutnou a nešťastnou, už len kvôli tomu faktu že naozaj je to moja učiteľka a proste nemôže tu byť úplne pre mňa, trebárs aby ma podporila v ťažkých chvíľach alebo aby som jej mohla všetko porozprávať. Som kvôli tomu vnútorné veľmi smutný človek, aj napriek tomu že viem že to treba vnímať zároveň ako príležitosť na to aby som si z nej napr brala príklad. Prosím pomôžte mi nájsť príčinu tejto mojej bolesti, chcem žiť normalne a nechcem na ňu furt myslieť. Preto chcem prísť na to ako som sa vôbec k tomuto dostala, aby som sa mohla vrátiť k normálnemu životu
Prosím odpovedajte potom mne, je to moja otázka, už som aj zaregistrovana
Zpravidla to pochazi z rozdine souvislosti, detstvi. Jaky je tvuj vzah s matkou ? Mas sourozence ?
Mám 3 mladšie sestry. Mama sa o mňa stará, aj keď vôbec si nerozumieme, sme si strašne vzdialené. Možno by mi aj chcela rozumieť ale ako ľudia si naozaj nesedime. Vadí mi veľa veci, či už okolo domácnosti alebo ohľadom jej prístupu k výchove mojich sestier, vždy sú vo všetkom uprednostňovane. A aj keď sa trebárs s mamou rozprávam, vždy ten rozhovor olutujem. Čokoľvek sa jej spýtam, tak úplne z tých odpovedí cítim, že sa o mňa vôbec nezaujíma, aj náš pes ju zaujíma viac ako ja, aj napriek tomu, že som teda vďačná, že sa o mňa stará, že nakupuje, vari, perie atď, vďaka čomu si mám čo obliecť, mám čo zjesť a a som materiálne zabezpečená. Nerozumieme si v podstate od môjho narodenia, už ako bábätko som s ňou mala dosť taký zvláštny vzťah. Dnes sa takmer vôbec nerozprávame, stále s ňou bývam ale vôbec ju trebárs neobjimam, lebo to nedokážem, je mi to proti srsti. Aj napriek tomu, že bez ohľadu na to ako si rozumieme, mám ju rada je to moja mama a mám k nej silné puto, či chcem či nie. So sestrami si veľmi nerozumiem. Ale tiež ich mám rada, nie že by to nejako vadilo, lebo viem že vyrastú a potom už si rozumieť budeme. S mamou si ale rozumieť asi nebudem nikdy, aj keď ju mám rada. Mám 19- pre tu takú vekovú predstavivosť, budúci rok sa sťahujem, čím verím že sa možno niečo vyrieši, keďže budem na intraku a kamaráti budú tym pádom moja ,,2. rodina"
V podstate jen tise trpis. Je tedy mozne, ze v te ucitelce vidis a citis to, co potrebujes a nemelas (nemas) u sve matky. Ten vztah dcera matka je dulezita jak od detstvi tak behem dospivani a kdyz chybi, clovek at nevedomky muze hledat nebo toto najit v jine (nahradni) osobe ktera te naplni chybejicimi poctity uspokojenosti nebo blahobitu. Neni na tom nic spatneho dokud to nepresahne hranici obsesivity.
Áno, tomu rozumiem. Je to určite pravda čo ste napísali. Moja mama je moja mama a nikdy by som ju za nikoho nevymenila. Lebo ako mám rada ja ju, viem že aj ona má rada mňa. A viem že to nechcem nijako vyhrotiť. Ono možno mám len pocit, že som si v tej učiteľke našla akúsi spriaznenú dušu, lebo mám pocit, že vo veľa veciach by ma pochopila aj mi dáva takú akoby nádej že v živote všetko zvládnem. Častokrát mám pocit ako keby ma sprevádzala po mojej životnej ceste, ako akási veľmi výrazná polarka , žiarivá hviezda na oblohe, ktorá mi ukazuje kadiaľ ísť a zároveň je to taký môj strážny anjel. Beriem ju ako vzor, pretože sa mi veľmi páči, ako dokáže viesť svoj život, že má prácu ktorá jej ide a baví ju. Páči sa mi ako elegantné rieši problémy. Zhrnula by som to tak, že by som chcela byť ako ona a zároveň si myslím, že niekde v kútiku duše som jej veľmi podobná a asi som aj vždy bola. Ide mi príkladom, vo všetkom čo robí, lebo to robí skvelo. A ešte mám pocit že aj zo mňa samej robí lepšieho človeka a snaží sa zo mňa vytiahnuť maximum. Je pravda že sa o ňu zaujímam pomerne dosť ale možno je to tak práve preto, že ako učiteľka, je to dosť taký nedostupný človek. Nikdy by som jej nechcela zle... A viem že keby som na nej mala obsesiu tak by to nebolo ok,l a zbytočne by som asi aj pokazila možno budúce kamarátstvo( keďže budeme asi kolegyne) . Zatiaľ sa možno trápim ale je pravda že ten vzťah mi vo veľa veciach pomáha, vďaka tomu že ju poznám sa zo mňa postupne stáva lepší človek a aj som vďaka nej toho veľmi veľa pochopila.
To je fajn, pokud s tím nemá budoucí kolegyně problém. Ona pomůže Tobě a ty někdy zase jí, žádný problém. Není třeba se nějak trápit.