Zdravím neviem, ako začať, ale som už zúfalý z tohto života a neviem, ako mám pokračovať ďalej. V (dlhšej skratke) to vysvetlím takto pomaly mi bude 23 (pripadám si už celkom starý) a som tak nejak zaseknutý v živote dookola a dookola sa ztrácam vo svojej hromade myšlienok (často krát nie zrovna dobrých myšlienok) a neviem ako ďalej. Nepracujem, pretože ma normálne veci nezaujímajú aspoň nie obyčajné veci, ako obyčajná práca a rodina ja som skôr kreatívny samotár milujem video hry (a to hlavne kreatívne, ale aj príbehové) rád sledujem netflix a YouTube a milujem Ferrari. A to je to ja uvažujem ako pracháč aj napriek tomu, že nemám na účte ani vindru a všetky veci, ktoré ma bavia alebo by som do nich chcel investovať čas či rovno z toho vybudovať kariéru stoja peniaze a tie akosi nemám takže som zaseknutý a pomaly to ide so mnou dole vodou. Pretože sa nemám, ako posúvať ďalej hrám atď to je fajn, ale jedna vec sa nedá dookola robiť a všetko do čoho by som sa pustil vyžaduje prvotnú investíciu a ja nemám zrovna peniaze na rozdávanie a tu za dostávame ku koreňu problému. Mám bohatého Fotra, ktorý má peňazí na rozdávanie, ale ja som ho nikdy nevidel nikdy neprejavil ani extra veľký záujem len pri mojom narodení a dobrých 20 rokov sa, ani raz neozval hľadá ho Interpol kvôli neplateniu výživného a hromade ďalších vecí a tá predstava, že som si mohol žiť, ako v bavlnke a nemať neustále starosti, čo do huby (keďže nepracujem tak to, ako rodina sotva zvládame finančne) ale ja proste nie som schopný ísť a robiť niečo, čo ma nebaví a je mi jedno, že my za to budú platiť peniaze to sa radšej obesím. A, keď sme pri tom už som si objednal aj lano a dobrý pol rok uvažujem, čo raz viac a viac nad samovraždou proste neviem, ako z tohto kruhu ďalej je to proste otrasné ta predstava, že vás niekto odhodil bez toho, aby vám dal šancu pripadám si ako odhodená a zabudnutá hračka z príbehu hračiek. Proste pocit hnusu a bez moci asi som k ničomu, keď nikdy neprejavil zajem a ničí ma to až do bodu kedy mi už nič nerobí radosť nehovoriac o mojich psychických poruchách a dlhodobo pretrvávajúcich depresiách, ktoré ma trápia. Proste je to ako, keby mi vesmír dal možnosť pohladiť si jednorožca, ale potom mi ho zobral a ja som sa už nikdy k nemu nemohol dostať ani sa na neho pozrieť (viem divný príklad) je to strašné nemať jedného rodiča a tá predstava, že je finančne zabezpečení a ja som nevidel nič, ani len malú podporu proste je toho na mňa moc. Premýšľam, čo som s týmto chcel povedať asi len to, že tu už dlho nebudem (pravdepodobne) kiežby neboli všetky veci a kariérne cesty v živote, ktoré mňa zaujímajú tak drahé alebo skôr nedostupné pre obyčajného vydláka, ako som ja...